Vltava

Hoci Kokoliovo dielo naberá množstvo vizuálnych polôh, asi najcharakteristickejšie sú preň organické aj geometrické štruktúry, ktoré často vychádzajú z motívov každodennosti aj prírody. Ich podstatou je ísť k jadru veci, nechať situácie a objekty, aby samy na plátne odhalili svoju podstatu. Autor sa potom snaží predovšetkým nestáť tomuto procesu v ceste. Nepozeráme sa na obrazy, sme nimi videní. Kokoliova tvorba je tiež neraz kritikou antropocentrizmu, stavania (upoteného, ponáhľajúceho sa a akosi bezobsažného) človeka na piedestál. Jeho maľby ukazujú naše miesto v oveľa spletitejšej skutočnosti, ktorú potom ako jedna z jej mnohých častí musíme vnímať s väčšou pokorou a snáď aj uvedomením. Nútia nás pozerať sa do hĺbky, nechať skutočnosť, nech sa z nej vynára - to platí pre Kokoliove plátna aj po formálnej stránke, jeho obrazy majú neraz stovky vrstiev ťahov štetcom

Obraz vybraný pre platformu 100ks sa volá Vltava a naozaj hovorí sám za seba. Vlny Vltavy sú jemné aj divoké, dokážu liečiť aj ničiť. Vlny tejto kráľovnej riek v Kokoliovom podaní akoby nás spájali so všetkým, čo bolo, je a bude. So všetkým, čím sme a čím môžeme byť. Zákruty na obraze zároveň vychádzajú z princípov pohybu v taiji, energetických “esíčok”. To zrkadlí aj Vltava, na ktorej sa vlnia odrazy stromov a fasád v rôznych vrstvách aj smeroch.