Maliarka Silvia Krivošíková (*1976) vyštudovala na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (Juraj Gavula, Vladimír Popovič). Medzi rokmi 2003-2011 žila v portugalskom Porte, od roku 2011 žije a tvorí vo Viedni. Samostatné výstavy mala napríklad v Kubikgallere v Porte (2010, 2011), v pražskej Galérii Petr Novotný (2014, 2017), v bratislavskom Pistoriho paláci (2021) či v pražskej Trafo Gallery (2023). Je častou účastníčkou kolektívnej výstav na Slovensku aj v Česku. Napríklad vlani sa spolu s českými maliarkami Pavlou Malinovou a Laurou Limbourg prezentovala v bratislavskej Comma Gallery.
Vo svojej maliarskej tvorbe sa Silvia Krivošíková voľne pohybuje medzi pólmi redukcie predmetných námetov na elementárne geometrické formy a akúsi „neoklasicistickú“ štylizáciu. Čerpá pritom zo zásobárne tvaroslovie, ktoré nám po sebe zanechal európsky modernizmus 1. polovice 20. storočia. Z pohľadu jeho vtedajšej vývojovej dynamiky dokonca „zlučuje nezlučiteľné“. Krivošíková však nežije v minulom storočí a neexperimentuje s výtvarnou formou s cieľom radikálne premeniť naše vnímanie skutočnosti. Ťaží z faktu, že jazyk moderny je všeobecne známym obrazovým „kódovaním“ reality, takže ho môže aplikovať na vlastné umelecké témy.
Výstava Návrat domov ju zastihla vo fáze, kedy uprednostňuje zobrazivejšiu maliarsku polohu. Umožňuje jej totiž lepšie artikulovať osobnú rovinu tém, ktorou je domov ako súhrn medziľudských vzťahov a väzieb k miestu. Maľovať iluzívnejšie a konkrétnejšie ju dovoľuje byť adresnou a zahrnúť do obrazov osoby a krajiny, ktoré nielenže majú svoje mená, ale aj svoje podoby. Ústrednou postavou výstavy síce zostáva ona sama, ale je v nej zjavne vpletená do skutočného prostredia domčeka na okraji zvolenskej štvrti Sekier, kúsok od vodnej nádrže Mátová. Partnermi v obrazoch sú jej jej najbližší.
Napriek tomu Návrat domov nie je jednoznačným a sentimentálnym vyznaním domovine. Mnohé udalosti na obrazoch sú preukázateľne imaginárne. Väčšina postáv pripomína skôr bábky ako ľudí a akúsi prízračnosť umocňuje aj všadeprítomný nočný čas namaľovaných výjavov. Idylou pospolitosti sa tak šíri podozrenie, že na jej pozadí nie je všetko úplne v poriadku. Možno ani tak nie v rovine dejovej, ale na úrovni psychologickej. V žánrovej literatúre a filme takto začínajú horory. Avšak nemusí byť hneď tak zle. Je to možno iba ten prerod všednej skutočnosti v snový svet, čo nás tak znepokojuje.
Krivošíková vo svojom novom obrazovom súbore kombinuje reálne s fantastickým a osobným a alegorickým. Jeho sila a napätie však vyplýva z nejednoznačnosti, ktorou z jej obrazov pociťujeme.
Kurátor : Jiří Ptáček
