Madona

MADONA, zo série „Počítačové obrazy“, 1996-1997,

Práca na počítači mi dovolila, aby som na vznik obrazov použil elementy z diel iných umelcov, ktoré spájam do nového, iného, a teda môjho obrazu. Moje autorstvo spočíva predovšetkým v obsahu, ktorý je autentický, aj keď si, samozrejme, jednotlivé torzá nesú časť svojich pôvodných obsahov so sebou. Práve súbor týchto malých posolstiev a predovšetkým určitá estetika daná (mojím) výberom (či rad iných elementov, ktoré ma zaujali), vytvárajú môj vlastný obsah, moju vlastnú estetiku. Tá však neskrýva svoje zdroje a, samozrejme, sa hlási k citovaným autorom alebo aspoň k niektorým ich dielam. (V návode „procesu prevažne pre myseľ“ nazvanom Negace (1977) uvádzam, že „je možné vybrať z už existujúcich diel najrôznejších autorov tie diela, ktoré demonštrujú prezentovanú myšlienku, a ich kolekciu považovať za dielo nové, ktoré môže slúžiť ako odrazový mostík pre naše ďalšie predstavy.“) Aj keď technika vzniku týchto mojich obrazov začína metódou koláže, keď skladám jednotlivé elementy do obrazu, využívam potom možnosti počítača na „maliarsku“ prácu. Dopĺňam chýbajúce časti či odstraňujem pre mňa nadbytočné detaily, či celé časti obrazov, vytváram novotvary. Zaobchádzam úplne voľne s farbou. Môžem použiť už existujúci kolorit alebo ho ľubovoľne meniť, prípadne zafarbiť čiernobiele časti. (Niektoré reprodukcie som totiž získal len v čiernobielom prevedení.) Rovnako používam fotografické či plastické elementy. Oblasti, z ktorých čerpám materiál pre moje obrazy, nie sú ničím ohraničené, len mojimi záujmami. Preto môžem vedľa seba (napr.) položiť gotickú figúru, impresionistickú krajinu, erotickú fotografiu, ilustráciu z rozprávkovej knižky a (v podstate) čokoľvek iné. Na preslávenosti či tzv. kvalite jednotlivých autorov a diel mi nezáleží. Pri práci na týchto obrazoch bolo pre mňa dôležité oslobodenie od akéhokoľvek jasného konceptu. Riadil som sa iba (a jedine iba) vnútornou túžbou vytvoriť obraz a do procesu práce mohlo vstúpiť čokoľvek, čo mohlo tvorbe obrazu, podľa mojich nezdôvodňovaných a nezdôvodniteľných pocitov v tom-ktorom okamihu, pomôcť. Odvolávam sa tu aj (skôr spomínam) na Van Goghovu víziu spoločného obrazu, kde by každý z vtedajšieho okruhu impresionistov a postimpresionistov (bol) maľoval určitú jeho časť, a to práve takú, ktorú (podľa Van Gogha) najlepšie ovládal. (Pokiaľ si pamätám, tak Gauguin stromy, Lautrec figúry, Van Gogh oblohu s hviezdami.) Mal tak vzniknúť obraz, ktorý by bol spojením určitých dokonalostí. Tento naivný Van Goghov sen mi dnes pripadá zvláštne aktuálny. Ako poctu Van Goghovi, ktorého som hlboko a zaryto miloval (jeho Listy boli jedinou knihou, ktorú som si so sebou zobral na vojenčinu) a ktorého si stále nesmierne vážim, som nazval túto sériu obrazov „Van Goghův sen“. A ďalej vznikajú obrazy, ktoré nemajú jasný zámer, len reagujú na stav mojej dušičky, a podľa toho na nich vznikajú príbehy.

Milan Knížák