Madona s dieťaťom

Obraz provokatívnym spôsobom aktualizuje tradičnú kresťanskú ikonografickú schému z hľadiska súčasnosti. Madona ako symbol starajúcej sa matky a materstva tu prechádza maliarskou aj obsahovou revíziou. Modelačne sa jedná o expresívnu znepokojujúcu kompozíciu (opak tradične upokojujúcu Madony), v ktorej je autorom kladený dôraz na dynamické a patetické „zneistenie videného“. Máme pred sebou povedomý námet, kde sa čosi zásadne rozpája a významovo nesedí. Obraz je farebnosťou tiel akoby schizofrenickým spôsobom horizontálne rozdelený na dve roviny, spodná červená, horná magenta (pre Typlta kľúčová!). Obe postavy čelia bočnému víchru, ktorý sa odráža v deformácii účesov. Gesto objatí matky a dieťaťa sa komplikuje. Matke chýba tvár. Tú zahaľujú vlasy, svojbytný atribút ženstva, ktorý môže mimovoľne odkazovať na biblickú postavu Márie Magdalény, spojenú s pokušením a hriechom. Tiež atribút dieťaťa nesedí. Pripomína skôr postavu zvedavého adolescenta, než symbol nevinnosti. Gesto objatia zo strany matky je oveľa širšie, akoby odkazovalo na absenciu dospelého, čiže objatie partnerské, ktorého sa nedostáva. Mnohoznačnosť všeobecne známeho výjavu irituje podprahovým odkazom na rozpad rodiny i osamotenie postáv v rovine zväčšeného ega. Zvlášť, keď si autor v súvislosti s týmto dielom kladie otázku, „je toto ešte láska?“

texty: Petr Vaňous, kurátor