Ten príbeh je veľmi dlhý. Ja som bol vtedy mladý sochár v Prahe a dosť provokatívny, pretože sme sa búrili proti cenzúre Zväzu výtvarných umelcov. Napriek tomu som dostal zadanie na sochu pred nový obchodný dom v Opave.
Pôvodne som tam navrhoval Opavu s prítokmi, taký bazén s rukami a nohami, nad ktorým sa zdvíha socha rieky. Na to neboli prachy. Tak som im ponúkol utekajúce dievča, menšiu vec, ktorej modýlek som mal hotový už dávno. Kresba pochádza zo šesťdesiatych rokov a samotný nápad vznikol niekedy okolo roku sedemdesiatštyri.
Utekajúce dievča bolo schválené a už dokonca odliate do bronzu, keď sa v Opave dostal k funkcii jeden mladý komunista. Kontrolór kultúry. A socha zrazu nemohla nikde po Opave stáť, pretože by si vraj ľudia mohli vykladať, že uteká z východu na západ. Ona má totiž výraz, ktorý je univerzálny. To nie je len o tom, že by radostne bežala, ale že napríklad uteká pred niečím. A pýtali sa ma, či by som nevzal napríklad pilník a neurobil jej kútiky viac do úsmevu. Povedal som, že to ani náhodou.
Pred obchodný dom sa nakoniec aj tak nezmestila, pretože ten, kto kreslil cesty, vzal iné krivítko a splietol sa. Hľadalo sa teda iné miesto.
Potom ju Kotalík s Národnou galériou vybrali na výstavu socialistických štátov v Antverpách, v Middelheime. To bolo prvé a vtedy najväčšie múzeum sôch vo voľnej prírode, kde majú Henryho Moora, Caldera, Maillola alebo Rodina. A Middelheim ju chcel kúpiť. To využil hlavný architekt Opavy, výborný a statočný človek. Prehlásil, že takúto významnú vec musí mať Opava, predaj nedovolili a socha dostala miesto pred Domom umenia, kde stojí dodnes.
Ešte sme pre ňu museli urobiť terén, pretože ona nemá stáť na podstavci. Komisia navrhovala podstavec, ale to by skákala cez debničku. Hovoril som, že ona cez žiadnu debničku neskáče.
Middelheim si nakoniec kúpil ďalší odliatok, ktorý tam stojí dodnes, a jeden má aj Národná galéria. Opavčania hovoria: jéj, Utekajúce dievča, to je moja mladosť, okolo nej som chodil. Stala sa z nej ikona. Je úžasné, že takáto socha môže vôbec nastať. Jednoduché to ale nebolo.
