Krása ako pojem či kategória a de facto subjektívny ľudský vnem má mnoho vizuálnych podôb a významových rovín. pojmu sa asi historicky venovala najviac antika. Posudzovala krásu ako napríklad prejav božskej dobroty alebo ako poriadok a symetriu.
Krása u Kunca však osciluje medzi farebnými naratívami trápneho realizmu, napoly tiež priznáva okázalosť a subjektivizmus, potešenie a slasť v prenesenom slova zmysle, no cielene v akomsi nastavenom zrkadle nášho súčasného globálneho prepychu, plytvania, či skôr niekedy aj žiaduce. gýča. Kunc tak majstrovsky v modernej maniere participuje ako na surrealizme, tak v pop-artovej skratke svojej bytostnej „východnej“ odnoži (EAST-POP), burcuje svojím osobitým rebelstvom a sarkazmom, ale nie posmechom – ponúka divákovi, aby si vybral, čo sveta, vo voľnosti imaginácie.
